Stiglitzova esej o 1%
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph E. Stiglitz svojou esejou o jednom percente z mája roku 2011 donútil svet, aby na moment zastal. Šokujúca výpoveď o vláde jedného percenta svetovej populácie, ktoré ovláda a vlastní 40% z celého svetového bohatstva a tiež o nastavení mechanizmov, ktoré im tieto zdroje a moc zabezpečujú tak, aby sa nedali vymaniť z ich rúk, nenechala na seba dlho čakať s patričnou reakciu. Desiatky tisíc amerických demonštrantov na niekoľko mesiacov Okupovalo Wall Street - baštu finančného sveta. Ideje hnutí s názvom 99% sa onedlho rozšírili do niekoľkých celosvetových protestov. Myšlienky hnutí inšpirovaných nasledujúcou esejou sa v našich pomeroch prispôsobili súčasnému stavu v našej krajine, aby sa tak mohli šíriť aj u nás. To bolo impulzom pre vznik občianskej iniciatívy a neskôr aj politickej strany 99% - Občiansky hlas. Kauza Gorila napokon iba potvrdila, to čo sme už všetci dávno tušili a o čom hovoria aj nasledovné riadky...
"Od jedného percenta, jedným percentom, pre jedno percento."
Joseph E. Stiglitz (máj 2011)
Američania boli svedkami protestov proti režimom útlaku koncentrujúcim obrovské majetky v rukách malého počtu elít. V našej demokracii si nestále 1 percento ľudí berie takmer štvrtinu národného príjmu – nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca i bohatí.
Nemá zmysel predstierať, že to, čo sa očividne stalo sa vlastne nestalo. Horné 1 percento Američanov si teraz každý rok odnáša takmer štvrtinu celkového národného príjmu. V zmysle bohatstva skôr než príjmu kontroluje horné 1 percento 40 percent. Ich množstvo sa za život značne zvýšilo. Pred dvadsiatimipiatimi rokmi boli korenšpondujúcimi číslami 12 percent a 33 percent. Jednou reakciou by mohlo byť oslávenie vynachádzavosti a pohnútok, ktoré týmto ľuďom privodili skvelú prosperitu a škriepenie sa, že rastúca vlna zodvihne všetky lode. Táto reakcia by bola zavádzajúca. Zatiaľ čo sa jednému percentu za poslednú dekádu zvýšili príjmy o 18 percent, tí v strede zažili vskutku pád svojich príjmov. Pre ľudí len so stredoškolskými diplomami to bol strmý pokles – 12 percent len v poslednom štvrťstoročí. Celý rast v posledných dekádach – a dávnejšie – šiel k tým na vrchole. V zmysle príjmovej rovnosti zaostáva Amerika za akoukoľvek krajinou v starej, skostnatelej Európe, ktorej sa zvykol vysmievať prezident George W. Bush. Medzi naše najbližšie protipóly patrí Rusko so svojimi oligarchami a Irán. Kým mnohé zo starých centier nerovnosti v Latinskej Amerike, ako Brazília, sa posledné roky snažili, skôr úspešne, zlepšiť situáciu chudobných a zredukovať rozdiely v príjme, dovolila Amerika nerovnosti rásť.
Ekonómovia sa dávno snažili ospravedlniť široké nerovnosti, ktoré sa javili tak problematicky v polovici 19-teho storočia – nerovnosti, ktoré sú oproti tomu, čo dnes vidíme v Amerike len bledým tieňom. Ospravedlnenie, s ktorým prišli sa nazývalo „teória marginálnej produktivity“. V kocke, táto teória dávala do súvislosti vyššie príjmy s vyššou produktivitou a vyšším príspevkom pre spoločnosť. Je to teória, ktorú si bohatí vždy opatrovali. Dôkazov pre jej platnosť však ostalo málo. Riadiaci pracovníci korporácií, ktorí napomohli príchodu recesie posledných troch rokov –čo našej spoločnosti a jej spoločnostiam napomohlo v značnej miere negatívne- neustále prijímajú obrovské bonusy. V niektorých prípadoch boli spoločnosti tak v rozpakoch pri nazývaní takýchto odmien „výkonnostnými bonusmi“, že sa cítili byť donútené zmeniť ich názov na „bonusy za zachovanie“ (i keď tou jedinou vecou, ktorá sa uchovala bol zlý výkon). Tí, ktorí našej spoločnosti prispeli veľkými pozitívnymi inováciami, od pionierov rozumenia genetike po pionierov informačného veku, dostali almužnu v porovnaní s tými zodpodnými za finančné inovácie, ktoré priviedli našu svetovú ekonomiku na pokraj krachu.
Niektorí ľudia sa pozrú na príjmovú nerovnosť a pokrčia ramenami. No a čo, ak jedna osoba získa a druhá osoba stratí? Čo je dôležité, tvrdia, nie je to, ako je rozdelený koláč, ale veľkosť tohto koláča. Tento argument je v základoch nesprávny. Ekonomike, v ktorej sa väčšine občanov vodí každým rokom horšie – ekonomike ako Amerika - sa pravdepodobne v dlhodobom ohľade nemôže dariť. Je pre to niekoľko dôvodov.
Poprvé, rastúca nerovnosť je pravým opakom niečoho druhého: zmenšujúcich sa možností. Kedykoľvek znížime rovnosť možností, znamená to, že nepoužívame jedny z našich najhodnotnejších výhod – našich ľudí – najproduktívnejším možným spôsobom. Podruhé, mnohé deformácie, ktoré vedú k nerovnosti – také ako tie spojené s monopolnou mocou a režim daňových výhod pre špeciálne záujmy – podkopávajú hospodárnosť ekonomiky. Tieto nové nerovnosti pokračujú vo vytváraní nových deformácií, čím ešte viac podkopávajú efektívnosť. Aby sme uviedli príklad, príliš veľa našich najtalentovanejších mladých ľudí pri tom, ako vidia astronomické odmeny, odchádza do odvetvia financií, skôr ako do odborov, ktoré by viedli k produktívnejšej a zdravšej ekonomike.
Po tretie, a zrejme najdôležitejšie, moderná ekonomika si vyžaduje „kolektívnu činnosť“ – potrebuje vládu na investovanie do infraštruktúry, vzdelania, a technológie. Spojené štáty a svet značne profitovali z vládou sponzorovaných výskumov, ktoré viedli k internetu, k pokrokom vo verejnom zdravotníctve, a podobne. No Amerika dlho trpela nedostatočnými investíciami do infraštruktúry (pozrite sa na stav našich diaľnic a mostov, naše železnice a letiská), základného výskumu, a do vzdelania na všetkých stupňoch. Pred nami stoja ďalšie znižovania v týchto oblastiach.
Nič z toho by nemalo byť prekvapením – je to jednoducho to, čo sa stane ak sa distribúcia spoločenského bohatstva nahne. Čím viac je spoločnosť rozdelená v rámci majetku, tým viac budú bohatí neochotní míňať peniaze na bežné potreby. Bohatí sa nepotrebujú spoliehať na vládu kvôli parkom alebo vzdelaniu alebo zdravotnej starostlivosti alebo osobnej bezpečnosti – môžu si to všetko kúpiť pre seba. Behom toho sa viac vzdialia bežným ľuďom, stratia akúkoľvek empatiu, ktorú niekedy mohli mať. Taktiež sa boja silnej vlády – takej, ktorá by mohla použiť svoju moc na vyrovnanie rovnováhy, zobrať im niečo z ich bohatstva, a investovať ho pre spoločné dobro. Horné 1 percento sa môže sťažovať na druh vlády, ktorý máme v Amerike, no v skutočnosti to majú skvelé: príliš uzavretá na redistribúciu, príliš rozdelená na to, aby spravila niečo iné, než znížila dane.
Ekonómovia si nie sú istí ako úplne vysvetliť rastúcu nerovnosť v Amerike. Bežná dynamika ponuky a dopytu istotne hrala rolu: prácu šetriace technológie zredukovali dopyt po viacerých „dobrých“ prácach modrých golierov strednej triedy. Globalizácia vytvorila celosvetový trh, ktorý proti sebe postavil drahých nekvalifikovaných pracujúcich v Amerike a lacných nekvalifikovaných pracujúcich v zahraničí. Spoločenské zmeny taktiež hrali rolu – napríklad, úpadok odborov, ktoré kedysi reprezentovali tretinu amerických pracujúcich a dnes reprezentujú okolo 12 percent.
Značná časť dôvodu prečo máme takúto nerovnosť je, že horné 1 percento to takto chce. Najočividnejší príklad zahŕňa daňovú politiku. Zníženie daňovej miery na zisky kapitálu, čo je spôsob akým bohatí získavajú veľkú časť ich príjmu, spravila najbohatším Američanom takmer akési pohostenie zdarma. Monopoly a takmer monopoly boli vždy zdrojom ekonomickej moci – od John-a D. Rockefeller- a na začiatku minulého storočia po Bill- Gates-a na konci. Laxné vynucovanie proti-monopolných zákonov, predovšetkým počas republikánskej administratívy, bolo pre horné 1 percento darom z nebies. Väčšina dnešnej nerovnosti je spôsobená manipuláciou finančného systému, umožnenou zmenami v pravidlách, ktoré boli kúpené a zaplatené samotným finančným priemyslom – jednou z jeho najlepších investícií. Vláda požičiavala finančným inštitúciám peniaze pri úroku blížiacemu sa nule a poskytla štedrý ozdravný balíček za priaznivých podmienok keď všetko iné zlyhalo. Regulátori sa zo zatvorenými očami dívali na nedostatok transparentnosti a konflikty záujmov.
Keď sa pozriete na celkový obsah majektu kontrolovaného horným 1 percentom v tejto krajine, je lákavé pozrieť sa na narastajúcu nerovnosť ako na podstatný americký výkon – začali sme ďaleko za pelotónom, no dnes máme nerovnosť na svetovej úrovni. A zdá sa, ako keby sme stavali na tomto výkone roky, aby sa dostavil, pretože to, čo ho umožnilo je seba-posiľňovanie. Majetok plodí moc, ktorá plodí viac majetku. Počas škandálu savings-and-loan 1980-tych rokov – škandálu, ktorého dimenzie sa pri dnešných štandardoch zdajú byť takmer kuriózne – bol bankár Charles Keating dotázaný kongresovou komisiou, či si 1,5 miliónmi dolárov, ktoré rozdelil medzi zopár kľúčových zvolených predstaviteľov mohol vlastne kúpiť vplyv. „Určite v to dúfam,“ odpovedal. Najvyšší súd, vo svojom poslednom prípade Citizen United, uchoval právo kúpiť si vládu tým, že odstránil hranice na výdaje kampaní. Osobné a politické sú dnes v perfektnom zákryte. Prakticky všetci senátori USA, a väčšina predstaviteľov v Dome, sú členmi horného 1 percenta keď tam prídu, sú vo svojom úrade držaní peniazmi od horného 1 percenta, a vedia, že ak budú slúžiť hornému 1 percentu dobre, budú ocenení horným 1 percentom, keď z úradu odídu. Z veľkej časti prichádzajú kľúčoví politici z odvetvia riadenia obchodu a ekonomickej politiky taktiež z horného 1 percenta. Keď farmaceutické spoločnosti obdržia bilión-dolárový dar – prostredníctvom legislatívy zakazujúcej vláde, najväčšiemu kupcovi liekov, vyjednávanie ceny – nemal by to byť dôvod pre čudovanie sa. Sánka by nemala padať pri tom, keď z Kongresu nevyjde daňový výmer skôr, ako sa tam doplnia veľké daňové úľavy pre bohatých. Danou mocou 1 percenta je toto spôsob, akým by ste očakávali fungovanie systému.
Americká nerovnosť deformuje našu spoločnosť každým možným spôsobom. Toto je, kvôli jednej veci, dobre zdokumentovaný efekt životného štýlu – ľudia mimo horného 1 percenta žijú stále viac za svojimi možnosťami. Ekonomika trickle-down môže byť chimérou, no správanie sa trickle-down je veľmi skutočné. Nerovnosť masívne deformuje našu zahraničnú politiku. Horné 1 percento zriedka slúži v armáde – skutočnosť je, že „úplne-dobrovoľná“ armáda neplatí dosť na to, aby pritiahla svojich synov a dcéry, a patriotizmus siaha len potiaľ. Plus, najmajetnejšia trieda necíti žiadne zovretie od vyšších daní, keď ide národ do vojny: požičané peniaze to všetko zaplatia. Zahraničná politika sa, podľa definície, týka rovnováhy národných záujmov a národných zdrojov. S 1 percentom, ktorá to má na starosti, a platiacou žiadnu cenu, letí pojem rovnováhy a obmedzenia z okna. Niet žiadneho obmedzenia pre doobrodružstvá, ktoré podnikáme; korporácie a dodávatelia sú tu len pre to, aby získavali. Pravidlá ekonomickej globalizácie sú rovnako určené na to, aby z nich mali prospech bohatí: podporujú konkurenciu medzi krajinami pre obchod, čo tlačí dole dane pre korporácie, oslabuje zdravotnú a environmentálnu ochranu, a podkopáva to, čo sa zobrazovalo ako „základné“ pracovné práva, ktoré zahrnujú právo na kolektívne vyjednávanie. Predstavte si, ako by vyzeral svet, ak by boli pravidlá vytvorené namiesto pre posilnenie konkurencie medzi krajinami pre pracujúcich. Vlády by súťažili v poskytovaní ekonomickej bezpečnosti, nízkych daní pre bežných námezdných, dobrého vzdelania, a čistého prostredia – vecí, o ktoré pracujúcim ide. No o ktoré sa horné 1 percento nepotrebuje zaujímať.
Alebo presnejšie, o ktoré si myslia, že sa nepotrebujú zaujímať. Zo všetkých nákladov uvalených na našu spoločnosť tým 1 percentom, je tým najväčším zrejme toto: erózia našeho zmyslu identity, v ktorej fair-play, rovnosť možností, a zmysel pre komunitu sú tak dôležité. Amerika sa dlho hrdila tým, že je férovou spoločnosťou, v ktorej má každý rovnakú šancu dostať sa vpred, no štatistiky naznačujú opak: šance chudobného občana, alebo dokonca občana strednej triedy, dostať sa na vrchol v Amerike sú menšie ako v iných krajinách Európy. Karty sú naskladané proti nim. V tomto zmysle nespravodlivého systému bez možností, ktorý dal vyvstať vzplanutiam na Strednom Východe: rastúce ceny potravín a zväčšujúca sa a pretrvávajúca nezamestnanosť mladých slúžili jednoducho ako triesky na podpálenie. S nezamestnanosťou mladých okolo 20 percent v Amerike (v niektorých oblastiach, a medzi niektorými socio-demografickými skupinami, dvojnásobne toľko); s jedným zo šiestich Američanov hľadajúcich si prácu na plný úväzok neschopným nájsť si ju; s jedným zo siedmich Američanov s poukážkami na nákup potravín (a okolo rovnakého množstva trpiaceho na „potravinovú neistotu“) – pri tomto všetkom tu je dostatočný dôkaz, že niečo zablokovalo na obdiv stavané „trickling down“ [,,stekaniu”; „kvapkaniu“] od 1 percenta ku každému ďalšiemu. Všetko toto má predvídateľný efekt vytvárania odcudzenia – účasť voličov medzi tými v ich 20-tych rokoch v posledných voľbách vzrástla na 21 percent, čo je porovnateľné s mierou nezamestnanosti.
Za posledné týždne sme sledovali ľudí vychádzajúcich do ulíc po miliónoch na protest proti politickým, ekonomickým, a sociálnym podmienkam v spoločnostiach útlaku, ktoré obývajú. Padli vlády v Egypte a Tunisku. Výbuchy protestov v Líbyi, Jemene, a Bahraine. Inde v regióne sa vládnuce rodiny nervózne dívali zo svojich klimatizovaných strešných bytov – budú ďalšími? Znepokojovali sa právoplatne. Sú to spoločnosti, kde maličký podiel obyvateľstva – menej ako 1 percento – kontroluje leví podiel majetku; kde je bohatstvo hlavným určovateľom moci; kde je zavedená korupcia takého alebo oného typu je určitým spôsobom ako žiť; a kde najbohatší častokrát aktívne stoja v ceste politikám, ktoré by zlepšili život pre ľudí vo všeobecnosti.
Pri tom, ako uprene zazeráme na ľudový žiar v uliciach, jednou otázkou, ktorú by sme sa mali seba samých opýtať je: Kedy to príde do Ameriky? V podstatných veciach sa naša vlastná krajina dostala tam, kde jedna z týchto vzdialených, nepokojných miest.
Alexis de Tocqueville raz opísal to, čo považoval za hlavnú časť špecifického génia americkej spoločnosti – niečo, čo nazval „správne pochopený vlastný záujem“. Prvé dve slová sú kľúčové. Každý poníma osobný záujem v úzkom zmysle: Chcem to, čo je pre mňa dobré hneď teraz! Vlastný záujem „správne pochopený“ je iný. Znamená zhodnotenie, že venovanie pozornosti vlastným záujmom všetkých ostatných –inými slovami, všeobecné blaho- je v skutočnosti predpokladom pre úplný vlastný blahobyt. Tocqueville nenaznačoval, že je niečo šľachetného alebo idealistického na tomto pohľade – vlastne naznačoval opak. Bola to známka amerického pragmatizmu. Títo rozvážni Američania pochopili základnú vec: pozornosť voči druhým nie je dobrom pre dušu – je to dobré pre obchod.
Horné 1 percento má najlepšie domy, najlepšie vzdelanie, najlepších doktorov, a najlepší životný štýl, no je tu niečo, čo si peniaze zrejme nekúpili: uvedomenie, že ich osud je previazaný s tým, ako žije ďalších 99 percent. Počas celej histórie je to niečo, čo sa horné 1 percento konečne učí. Dosť neskoro.
[ Zdroj: https://www.vanityfair.com/society/features/2011/05/top-one-percent-201105 ]
Moje číslo na kandidátke strany 99% je
