Zaplátanie 18 rokov deravého zákona o verejných obstarávaniach
Ak na jednej strane uvažujeme o zvýšení príjmov štátu cez daňovo-odvodovú reformu, musíme na strane druhej upriamiť pozornosť aj na neefektívne vynakladané (či skôr rozkrádané) výdavky zo štátneho rozpočtu. Jednou z vysokých výdavkových položiek sú najmä náklady spojené s verejnými obstarávaniami. Okrem riešenia prostredníctvom plátania 18 rokov deravého zákona o verejných obstarávaniach, prispeje k synergickému efektu aj vyššie spomínané uplatňovanie trestnoprávnych postihov pre politických činiteľov. Mohli by sme sa tak konečne dočkať efektívne fungujúceho štátneho rozpočtu, ktorý by tak mohol splatiť štátny dlh a tiež znížiť daňové sadzby pre všetkých občanov.
V stručnosti zhrniem históriu 18-tich rokov pôsobenia viacerých zákonov, ktoré upravovali oblasť verejného obstarávania. V danej oblasti som pracoval dva roky a poskytli mi predstavu o jeho fungovaní, či skôr nefungovaní. Prvým zákonom bol zákon č. 263/1993 Z. z., v časoch mečiarovej éri politikom vyhovoval kratučký okolo tridsať pararafový zákon, ktorý slúžil na dokonalé tunelovanie štátneho majetku. K posunu vpred došlo až prijatím zákona č. 523/2003 Z. z., keďže bol však zákon príjimaný na poslednú chvíľu v súvislosti s podmienkami vstupu do Európskej únie, bol ušitý horúcou ihlou, a niektoré ustanovenia v skutočnosti fungovať nemohli. Nasledovalo niekoľko novelizácií, z nich jedna z najvýraznejších bola posledná z požiadaviek terajšej pravicovej vlády na realizovanie verejných obstarávaní elektronickou formou. Na prvý pohľad to vyzerá ako krok vpred. Pochybujeme však o skutočnej snahe riešiť daný stav, nakoľko elektronické obstarávania neriešili všetky systémové chyby zákona, ale najmä otvorili Pandorinu skrinku pre vynaliezavých špekulantov. Úprimnosť snahy skutočne ztransparentniť verejné obstarávania prostredníctvom elektronických aukcií spochybňujú najmä dve veci:
1) V súčasnom okolo 150 paragrafovom znení zákona sa iba jeden paragraf venuje elektronickému obstrarávaniu, čo vytvára veľký priestor pre dotváranie "pravidiel".
2) Ak by skutočne chceli politici realizovať transparentné elektronické obstarávania, prečo nevytvorili jednotný softvér pre ich uskutočňovanie? To vytvorilo priestor pre rôzne programátorské spoločnosti, ktoré sa predbiehajú v tom, aby vytvorili softvér, ktorý by poskytoval rôzne informácie pre účastníkov a pre obstarávateľov s tým, že v skutočnosti napokon nezvíťazí objektívne najlepšie ponuka, ale ponuka najlepšie "informovaných".
Pesimizmus, ktorý vo mne ostal z týchto zistení smeroval k otázke, prečo je tomu tak? Je to skutočne tým, že by sa nedali zaplátať diery v zákone o verejnom obstarávaní, alebo iba preto, že to dodnes nikto skutočne urobiť nechcel, hoci sa tak naoko tváril aspoň pred voličmi?
Myslím si skôr, že tento stav je možné s odborníkmi, ktorí sa venujú každodenne verejným obstarávaniam konečne zmeniť. Jediné, čo treba, je opäť raz politická vôľa. Z mojej strany budem bojovať za jej presadenie, aby sme raz skutočne mohli žiť v krajine, v ktorej sa nám žiť páči (bez toho, aby sme emigrovali...).
Moje číslo na kandidátke strany 99% je